od A po Z
Gotická architektúra
Na naše územie preniká gotika až v 1. polovici 13. storočia. Najstarší gotický kostol postavili v roku 1244 v Kaplnnej pri Trnave. Neskôr jednoloďové kostolíky stavali na celom území Slovenska františkáni a dominikáni. Trojloďové kostolíky bazilikového typu s umeleckou výzdobou boli zriedkavejšie (Dóm svätého Martina v Bratislave). Najmohutnejšou goticku stavbou na Slovensku je Dóm svätej Alžbety v Košiciach (1400 – 1440). Medzi svetské stavby obdobia gotiky patria napríklad zámky a hrady (Zvolenský zámok, Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Oravský zámok).
Umenie novoveku
Pojem novovek sa vyznačuje výraznou ambivalentnosťou. Jeho počiatok býva rôznymi historickými školami datovaný odlišne. Najčastejšie sa vymedzuje ako epocha dejín ľudstva prichádzajúca po stredoveku (čo nie je v jednotlivých častiach Európy zhodné) a nasledovaná najnovšími dejinami (čiže od roku 1500 – 1640 až po 19. storočie). Najvýznamnejšími slohmi tohto obdobia sú renesancia vyúsťujúca do manierizmu, barok, nazývaný tiež jezuitský sloh, rokoko s jeho záľubou v hravosti a dekoratívnosti, ktoré neskôr ustupujú kalsicizmu. Klasicizmus nadväzujúci na čistotu antických a renesančných foriem prechádza v období Napoleona I. do slohu nazývaného empír.
Renesancia
V renesancii sa meradlom všetkých vecí stáva človek. Spočiatku bola renesancia hnutím, ktoré sa usilovalo o znovuzrodenie antiky, respektíve o návrat k antickej dokonalosti, ale čoskoro dospelo k novému umeleckému výrazu cestou racionálneho spôsobu tvorby (teória perspektívy, náuka o proporciách, optika, anatómia, mechanika) a štúdiom skutočnosti. Prvým renesančným umelcom bol Giotto Bondone (okolo roku 1300 – tzv. trecento), ktorý skoncoval so stredovekou plošnosťou a strnulou dekoratívnosťou priestoru v obraze a nahradil ju plastickosťou postáv a perspektívou. Renesancia v architektúre začína stavbou Florentského dómu (architekt Filippo Brunelleschi, 1420 – quattrocento).
Renesančnú stavbu charakterizuje vyváženosť a uzavretosť, jasná skladba, prehľadnosť členenia a používanie antických článkov. Vrcholným obdobím renesancie je ciquecento (15. storočie), keď sa objavuje najviac všestranných umeleckých osobností. Maliari: Pierro della Francesca, Masaccio, Botticelli, Verrocchio, Leonardo da Vinci, Tizian, Raffael, sochári: Ghiberti, Donatello, Luca della Robbia, Michelangelo Buonarotti. Mimo Talianska sú najvýraznejšími renesančnými umelcami Albrecht Dürer a Hieronymus Bosch. Koniec 16. storočia je súmrakom renesancie. Zvláštnou bodkou za týmto slohovým obdobím sa stáva manierizmus, ktorý mal tiež svojich významných predstaviteľov: Cellini, Tintoretto, Parmigianino, El Greco, Arcimboldo.
Barok
Barok bol umelecký smer 17. a 18. Storočia. Názov, pôvodne posmešný, vyčitujúci nepravidelnosť (z portugalského označenia nepravidelnej perly) a bizarnosť tohto umenia, stal sa označením pre umenie medzi manierizmom 16. storočia a klasicizmom na sklonku 18. storočia. Barokové umenie sa spája s protireformáciou, ktorej myšlienky - o krátkosti života a jeho neistotách, tragike smrti, slobodnej
voľbe – našli vyjadrenie vo výtvarných formách barokového štýlu. K jeho základným znakom patrí úsilie o vyjadrenie pohybu a krejného vzrušenia. V architektúre to znamená prekonanie renesančnej statickosti dynamikou tvarov. Vzorom sa stáva umenie Svätého mesta – Ríma a prototypom Chrám svätého Petra. Na jeho dostavbe sa podieľali najlepší architekti doby (Gian Lorenzo Bernini). Ďalším vzorom sa stal rímsky kostol San Carlo alle Quattro Fontane. Architekt Francesco Borromini vytvoril na malom priestore ilúziu veľkoleposti zvlnením priečelia, výklenkami, členením okien a štyrmi fontánami. Rímsky chrám Il Gesú sa uplatňoval ako inšpiračný vzor najmä v nemeckých krajinách a v strednej Európe. Stavali sa podľa neho jezuitské kostoly aj u nás, napríklad Kostol svetej Trojice v Bratislave. Na pamiatky barokovej architektúry je však na Slovensku bohatá najmä Trnava.
V maliarstve sa prebudenosť efektov (Rubens) odráža I v nebývalých rozmeroch plátien. Umenie veľkého psychologického majstrovstva dosiahlo svoj vrchol v tvorbe Rembranta van Rijna, presláveného šerosvitom svojich pláten. Baroková maľba, určená na monumentálnu výzdobu stien, je plná iluzionistických efektov (A. Pozzo,
G. B. Tiepolo). Mäkký Leonardov šerosvit vystriedali prudké svetelné a farebné kontrasty. Extatickosť a dramatickosť obrazovej kompozície (Caravaggio) nachádza odraz I v sochárstve (G. L. Bernini).
Barok na Slovensku
Barok preniká na Slovensko najmä po založení univerzity v Trnave jezuitmi v roku 1635. Tvorcami barokového umenia sú často cudzinci, silný je I vplyv Viedne. Vznikajú najmä sakrálne stavby. K najcennejším patria diela viedenského staviteľa A. Pilgrama – kostol alžbetínok v Bratislave a premonštránsky kláštor s kostolom v Jasove. Mnoho pamiatok barokovej architektúry sa nachádza v Trnave: Kostol sv. Jána Krstiteľa, objekty bývalej teologickej a filozofickej fakulty, kostol a kláštor najsvätejšej Trojice, Kostol sv. Anny. V svetskej architektúre zanechal barok stopy na šľachtických sídlach, kaštieľoch I obytných domoch (Grassalkovichov, Esterházyho, Pálfyho ako aj Primaciálny palác v Bratislave). V sochárstve vyniká dielo Rakúšana G. R. Donnera, ktorý je viac ako desaťročie pracoval na výzdobe bratislavského dómu. Jeho socha sv. Martina patrí ku skvostom stredoeurópskeho sochárstva. Slovenskí maliari sa preslávili najmä v cudzine. Jakub Bogdan sa uplatnil ako maliar zátiší v Londýne, maliarom európskeho formátu je pezinský rodák Ján Kupecký, ktorý sa preslávil portrétmi príslušníkov najvyšších vrstiev I portrétov rodinných príslušníkov a autoportrétov s prepracovanou psychológiou výrazu.
Rokoko
Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka, pomenovaný podľa príznačného ornamentálneho motívu – rocaille (mušľa). Charakterizuje ho hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie. Rozšírilo sa najmä vo Francúzsku, kde bolo slohom Ľudovíta XV. (1715-1774), ale rýchle sa šíri prakticky po celej Európe. V architektúre sa prajavuje nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride). Sochársky sa realizuje najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne (Meissen). V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy. Predstavitelia tejto doby su napríklad, J. A. Watteau, F. Boucher, J. H. Fragonard.
Klasicizmus
Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol v 17. storočí, uplatnil sa v Taliansku a vo Francúzsku, v druhej polovici 18. storočia ovládol celú Európu (klasicizmus Ľudovíta XVI. a empír), zvlášť dlho bol obľúbený v Rusku. Bol spätý so šľachtou, strediskami umenia boli kráľovské dvory, salóny šľachticov a kráľovské akadémie vied a umení. Klasicizmus súvisel s racionalizmom novým filozofickým videním sveta, ktoré podnietilo slobodné myslenie a rozvoj vied.
Empír
Empír je označenie klasicistického štýlu vo Francúzsku v dobe Napoleona I. (asi 1800-1830). Rýchle sa rozšíril po celej Európe až do Ruska, kde sa udržal najdlhšie. Grécke, rímske tiež egyptské tvary a ozdobné motívy boli Napoleonovými architektmi (Percier, Fontaine) využité a pretvárané do uceleného slohu zdôrazňujúceho triezvu jednoduchosť a ušľachtilú prostotu. Architektúra sa usiluje o monumentálny účinok, interiéry bývajú farebne úsporné (biela, čierna, zlato), nábytok z ebenu s mosadznými ozdobami. Okrem bytovej kultúry sa empír prejavuje i v odievaní (ženské odevy sú vysoko prepásané, voľne splývajúce, do módy prichádzajú antické účesy). Empír zasiahol I naše územie. K výrazným zjavom tohto obdobia patrí F. X. Messerschmidt, nemecký sochár žijúci v Bratislave. Toto dvorské umenie sa neskôr výrazne zmenilo a v strednej Európe vyústilo do meštiackej módy (biedermeier).
Biedermeier
Biedermeier je nemecké označenie meštiackej módy 2. štvrtiny 19. storočia. Možno ho priamo považovať za národný sloh tohto obdobia v Nemecku a Rakúsku. Jeho hlavnými znakmi sú umiernená ozdobnosť, sentimentálnosť, pohodlnosť slúžiaca na prikrášlenie meštiackeho života. Uplatnil sa najmä v bytovom zariadení (nábytok tvarovo vychádzajúcich z empíru), v maľbe uprednostňoval idylické žánre a pôvabné krajinky.
Umenie 19. a 20. storočia
Klasicizmus, preromantizmus, romantizmus a realizmus tvoria základ prvej polovice 19. storočia. Ani jeden z nich však nemožno nazvať slohom v pravom zmysle. Paralelne vznikajú nové prúdy, v ktorých sa objavujú prvky predchádzajúcich období, preto sa označujú ako pseudoslohy (neogotika, neorenesancia, neobarok, atď.).
Silnou oblasťou preromantizmu a romantizmu sa stáva maliarstvo. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus. Proti racionalizmu stavia cit a vášne.
Rozvíja sa krajinomaľba, historická maľba, ožíva sakrálna tvorba, rôzna figurálna tvorba nšpirovaná ľudovou poéziu, drámou, hudbou ale I politickým dianím (Delakroix, Goya, Turner, Mánes).
Protikladom romantických vášní je realizmus, ktorý, podľa G. Planchea, nie je výsledkom imaginácie, ale obmedzuje sa na čo najpodrobnejšie a najdôkladnejšie pozorovanie skutočnosti (predstavitelia: H. Daumier, G. Coubert).
Koncom 19. storočia sa v európskej architektúre výraznejšie prejavuje eklekticizmus. Vzniká množstvo umeleckých smerov: impresionizmus, ktorý predznamenáva už predstaviteľ moderny E. Manet, symbolizmus, secesia, avantgardy 20. storočia –kubizmus, surrealizmus, expresionizmus, fauvizmus, dadaizmus, popart, opart, kinetické umenie a ďalšie viac alebo menej výrazné a úspešné umelecké prúdy.
Secesia
Nazývaná tiež art nouveau, Jugendstil, modern style – umelecký sloh prelomu 19. a 20. storočia, posledný univerzálny výtvarný sloh. Jeho ťažisko bolo v úžitkovom umení a dekorácii. Podstatou bolo dôsledné odmietanie historizujúcich foriem, hlavnými znakmi sú ornamentálnosť, plochosť, dominancia lomených odtieňov, základnou líniou je štylizovaná krivka. Tento dekoratívny sloh triumfoval na svetovej výstave v Paríži roku 1900. Secesia sa uplatnila okrem maliarstva a sochárstva v grafike, v knižnej kultúre, umeleckom priemysle, interiérovej tvorbe a v architektúre. Predstavitelia: J. Ruskin, W. Morris, A. Mucha, A. Gaudí.
Eklekticizmus
Eklekticizmus je označenie pre taký druh umeleckej tvorby, keď tvorca syntetizuje vo výslednom artefakte práce cudzích vzorov, iných majstrov alebo období. Početné príklady vedomého eklekticizmu poskytuje napríklad historizujúca architektúra I figurálne umenie 19. storočia. Typickým príkladom je Kryštáľový palác na svetovej výstave v Londýne z roku 1851.
Impresionizmus
Je to umelecký smer, ktorý vzniká v 2. polovici 19. storočia vo Francúzsku (názov je odvodený od obrazu Claudea Moneta Impression – Soleil Levant). V maliarstve sa uplatňuje koncentrácia na zobrazovanie zmyslových vnemov. Maliari opúšťajú ateliéry a zachytávajú prírodnú realitu v atmosferických svetelných premenách, voľným dotykovým rukopisom, používajú jasné čisté farby (okrem čiernej) a potláčajú obrysovú kresbu. V sochárstve impresionizmus uvoľňuje povrchovú modeláciu. najznámejší predstavitelia Impresionizmu sú: C. Monet, A. Renoir, E. Degas, P. Cézanne.
Postimpresionizmus
Postimpresionizmus (=neoimpresionizmus) je maliarsky smer 80. a 90. rokov 19. storočia, vzniká vo francúzsku ako reakcia na Impresionizmus. Zmyslovú skúsenosť nahrádza vedeckým štúdiom čistej farby, kontrastu tónov a pôsobenia svetla. Postimpresionisti (G. Seurat, P. Signac, L.
Pissarro) prispôsobili novému videniu aj metodiku maľby, založenú na úplnom delení ťahu štetca (divizionizmus) až na malé body (pointilizmus). Medzi stúpencami postimpresionizmu boli v krátkom období tvorby i
P. Gaugin, H. Toulouse-Lautrec a Vincent van Gogh.
Expresionizmus
Expresionizmus mal ešte hlbšie korene v umení, najmä v nemeckom (neskorá gotika, Grünewald, Dürer, El Greco, Goya, Daumier).
Expresinozmus je prvý avantgarný umelecký smer, vzniká na začiatku 20. storočia z odporu k naturalizmu. Impresionizmu, postimpresionizmu a kubizmu. Zdôrazňuje vnútorné psychické hnacie sily tvorby, umelecké dielo chápe ako prejav duše, nie zmyslov. Je prejavom túžby po absolútnej tvorivej slobode asnahe vyjadriť expresívny vnútorný rozmer podvedomia. Z toho pramení deformácia rukopisu – nervózna, prudká, násilná kresba, čisté, jasné a prenikavé farby. Expresionistické tendencie sa objavujú u V. van Gogha, H. Toulousa-Lautreca, E. Muncha a J. Ensora. Francúzsky fauvizmus ovplyvňuje drážďanskú skupinu Die Brucke – E. L. Kirschner,
E. Heckel, mníchovskú Der blaue Reiter – V. Kandinskij, F. Marc. Expresionizmus sa objavuje i u O. Kokoschku, G. Roualta, G. Grosza a O. Dixa.
V abstraktnom expresionizme sa farba prejavuje absolútne slobodne – J. Pollock, W. de Kooning, A. Gorky.
Fauvizmus
Fauvizmus je umelecý smer voľnej skupiny francúzskymch maliarov tvoriacich v Paríži v 1. desaťročí 20. storočia (Les Fauves – šelmy). Pod vplyvom Cézannovým, Gauginovým a van Goghovým tvorili obrazy v plochách čistých svietivých farieb uvoľneným skratkovitým rukopisom štetca. Reakciou na impresionistické rozplývanie obrysov je zvýraznenie obrysovej línie. Má v plyv na expresionizmus. Predstavitelia: H. Mattise, G. Rouault, M. Vlamick, A. Derain.
Kubizmus
Je to umelecký smer, vznikol v Paríži a má viac fáz: 1. fáza 1907 – 1909, postcézanovské obdobie: zámerná deformácia reality (P. Picasso, G. Braque), 2. fáza 1909 – 1912, analytický kubizmus: reálne tvary sú podrobne analyzované a rozkladané na jednotlivé skulptúrne prvky (pripája sa J. Gris), 3. fáza 1912 – 1914, syntetický kubizmus: upúšťa sa od akýchkoľvek pravidiel napodobňovania, umelec pracuje s vymyslenými znakmi. Kubistickí maliari neznázorňujú ilúziu reality, ale snažia sa reprodukovať svoj vlastný premyslený pohľad na svet. Kombinujú do jedného celku rôzne informácie, získané skúmaním predmetu a uprednostňujú pri tom jednoduché geometrické tvary. Vplyv kubizmu sa objavuje v dielach Gleizesa, Metzingera. J. Villona, F. Légera, E. Fillu.
Futurizmus
Futurizmus je smer maliarskej tvorby, ktorý vznikol v Taliansku. V roku 1909 vydáva T. F. Marinetti Manifest futurizmu so zámerom prebudiť provinčné talianske publikum z ľahostajnosti. Marinettiho hravé demonštrácie nachádzajú neskôr ohlas v happeningoch. Futurizmus vyjadroval tempo modernej civilizácie, silu a predovšetkým tlmočil pohyb. Idolom sa stáva stroj a jeho vlastnosti: pravidelnosť, presnosť, rytmus, rýchlosť, funkčnosť by mali byť aplikované i do umeleckej tvorby. Presadzuje sa princíp dynamickej tvárnosti a similtánny štýl videnia, ktorý sa na obrazuvú plochu premieta v rozfázovanom zobrazení pohybu. Predstavitelia: F. T. Marinetti, L. Russolo, G. Balla, U. Boccioni. Medzinárodný ohlas futurizmu utícha už po svetovej vojne.
Surrealizmus
Medzinárodné umelecké hnutie, ktoré prináša nielen novú koncepciu umeleckej tvorby, ale aj nový spôsob jej vnímania. V roku 1924 vydáva André Breton Surrealistický manifest, v ktorom rurrealizmus definuje ako čistý psychický automatizmus, ktorý má vyjadrovať skutočný pohyb myslenia. Surrealistická estetika čerpá z podnetov S. Freuda. Výtvarné umenie sa odpútava od zobrazovania vonkajšej reality, ktorú nahrádza zobrazovanie vnútorných predstáv prameniacich z hlbín psychiky (nevedomie, podvedomie, sen), ktorých zobrazenie môže byť i čisto abstraktné. Najznámejší predstaviteľ Salvador Dalí dopĺňa tvorivý automatizmus paranoicko–kritickou metódou, teda spontánnou metódou iracionálneho poznania, založenou na kritickej a sústavnej objektivizácii blúznivých asociácií a interbretácií. Surrealistický sarkazmus a irónia často prerastajú až do čierneho humoru. Najznámejší predstavitelia tohto obdobia sú: S. Dalí, J. Miró, R. Magritte, M. Ernst, Y. Tanguy, H. Arp, G. de Chirico (metafyzická maľba), F. Muzika, J. Šíma, A. Giacometti (sochárstvo), M. Ray (fotografia a film).
Dadaizmus
Je to hnutie v literatúre a výtvarnom umení, vzniklo v roku 1915 v Zurichu ako radikálny protest mladých emigrantov proti hrôzam svetovej vojny, uznávaným estetickým normám a sentimentalite. Prvotný vývoj sformuloval básnik T. Tzara. K ohniskám dadaizmu patril New York, Berlín, Kolín nad Rýnom, Paríž, Hannover. Vo výtvarnom umení jeho príslušníci H. Arp, M. Duchamp, M. Ray, M. Ernst, J. Hartfield vychádzajú z cynizmu svetovej vojny a obracali sa k antiumeniu a nelogickosti. Niektorí dadaisti prešli na pozície surrealizmu.
Popart
Popart je populárne, masové umenie, dominantný smer výtvarníkov 60. rokov 20.
storočia, ovplyvnený populárnou kultúrou a komerčným umením, inšpirujúci sa veľkomestskou kultúrou a jej vizuálnymi prejavmi (fotografia, film, reklama, masmédiá, komiksy). Popart sa šíril okolo polovice 50. rokov nezávisle z dvoch umeleckých centier – Londýna a New Yorku. Nadviazal na myšlienky dadaizmu. Hnutie je späté predovšetkým s americkým výtvarníkom Andym Warholom, ktorého rodina pochádza zo Slovenska. Medzi jeho dielami nájdeme opakujúce sa rady vyobrazení produktov a osobností, napr. plechovky Campbelovej polievky, fľaše CocaColy, Marylin Monroe a Elvisa Presleyho realizovaných technikou sieťotlače. K ďalším predstaviteľom patria J. Johns, C. Oldenburg, T. Wesselman.
Opart
Optické umenie. Výtvarný smer z konca 50. rokov 20. storočia vychádzajúci z niektorých princípov modernej optiky, využívajúci permutácie a transformácie geometrických obrazcov, rastre, vzájomné prekrývanie lineárnych a plošných konfigurácií na dosiahnutie optických efektov, ilúzie pohybu na ploche obrazu. Opart je jedna z podôb pvojnovej geometrickej abstrakcie založená na výtvarnej manipulácii s plochou, líniou, farbou a svetlom. Ovplyvnil kinetické umenie a približne do počiatku 80. rokov aj takzvané počítačové umenie. Predstavitelia: V. Vasarely, G. Rickey, F. Stella, M. Dobeš.
Kinetické umenie
Je to smer v umení druhej polovice 20. storočia využívajúci pri tvorbe objektov reálny pohyb. Objekty sa uvádzajú do pohybu skrytým mechanizmom (elektromotor) alebo pôsobením vonkajších faktorov (prúd vzduchu, tlak vody, dotyk ruky). Kinetickému umeniu sa venovala parížska skupina GRAV, düsseldorfská skupina Zero, ako aj výrazné umelecké individuality V. Vasarely, N. Schöffer, G. Kosice. V. 60. rokoch sa v kinetickom umení objavila línia, v ktorej umelci pracovalia s pohybom farebného svetla. Diela, v ktorých sa využíva premietanie svetla, svetelný odraz alebo svetelná polarizácia bývajú zahrnuté pod užší pojem svetelno-kinetické umenie (N. Schöffer, M. Dobeš).
Akčné umenie
Akčné umenie je súhrnný termín pre rôzne formy intermediálneho umenia, v ktorom sa kladie dôraz na živé predvádzanie deja a priamy kontakts divákom vrátane možnosti jeho bezprostrednej spolupráce. Predchodcom akčného umenia boli futuristické vystúpenia, dadistické akcie a činnosť Bauhausu. V 70. Rokoch sa priraďuje happening a performancia. (u nás Stano Filko, Alex Mlynarčík, Július Koller a iný).
Concept art – konceptuálne umenie
Toto umenie vzniklo v 2. polovici 60. rokov. Je to umenie ktoré nevytvára hmotné umelecké diela, ale sústreďuje sa na reprezentáciu myšlienky a umelcovho myšlienkového procesu (namiesto artefaktu písaný text, štruktúra čísel, nákres, mapa).
Niekedy obraz jestvuje len v mysli autora a vyžaduje zvláštny druh vnímavosti (vznik obrazu riadený telefonicky). Dnes sa tento termín používa v širšom chápaní na označenie rôznych aktivít, napr. Land artu (umenia v krajine), performancie alebo videoumenia. (u nás napríklad tvorba Rudolfa Sikoru, Júliusa Kollera a J. Zavarského).